Starostlivosť o majetok – ako zákonná povinnosť vlastníka (judikatúra)

I. VÝCHODISKÁ

Vo vzťahu k oprávneniam obce sa opakovane objavujú snahy a tendencie jednotlivých vlastníkov nehnuteľností na území obce, že nie sú povinní sa starať o svoje nehnuteľnosti a zároveň, že obec nie je oprávnená zasahovať do ich vlastníckeho práva.

Uvedené skutočnosti vyvracia judikatúra súdov.

Odborná právnická literatúra (napríklad Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019) uvádza, že: „Úpravou čl. 2 ods. 3 sa ustanovuje ďalší zo základných princípov materiálneho právneho štátu „čo nie je zakázané, je dovolené“. Jeho adresátom sú fyzické a právnické osoby, ktoré vo vzťahu k orgánom verejnej moci sa smú správať podľa vlastného uváženia vždy, keď prameň práva prijatý v súlade so zásadami materiálneho právneho štátu im neurčil povinnosť správať sa ustanoveným spôsobom za určených podmienok. Úpravu čl. 2 ods. 3 nemožno interpretovať extenzívnym výkladom tak, že každý si môže priznať ľubovoľné právo, ak zákon priznanie takého práva nezakazuje. Aj keď to platný právny poriadok výslovne neurčuje, východiskom interpretácie a aplikácie práva (aj) v tomto prípade musí byť zdravý rozum a na jeho základe vymedzený účel práv, slobôd, právnych inštitútov a všetkých ostatných právnych kategórií.“

II. JUDIKATÚRA